Ťažko sa mi dnes ráno maľovalo do práce a nohy akosi nechceli do lodičiek. Nevyspatá, hlava úplne niekde inde. V aute som si nepustila rádio, ešte si chcem zažívať. Včera sa skončila desaťdenná akcia plná zážitkov, prežitkov, nových kontaktov a priateľstiev.
Ešte pred dvoma dňami sme behali po lesoch, spúšťali sa z lomu do vody na krásne dlhej lanovke, pomáhali dedinským babkám variť miestne špeciality a menili drevo na starej zvoničke pri drevenom kostolíku. V tom poslednom týždni sme priamo zo stromov trhali dozrievajúce hrušky a jabĺčka. Deň mal toľko času, koľko sme chceli. Skúsili sme, ako dlho vydržíme utekať do kopca. Nakrútiť si reportáž aj vymýšľať ľudské povinnosti, ktorých je v zákonoch oproti právam zakotvených žalostne málo. Ukrajina bola pokušiteľsky blízko - netušili sme, akí ľudia nás prichýlia na noc a či neodmietnu našu pomoc. Neodmietli. Hrali sme divadlo o Jánošíkovi, ktoré sme vymysleli a nacvičili za jeden deň. Prišla sa pozrieť celá dedina, tlieskali nám dlho a my sme v zákulisí až po predstavení uverili, že sa to podarilo. Na vlastnej koži sme zažili vyčerpanie po tanečnom maratóne, hľadali ideálneho muža a ženu. Blúdili nočným lesom, kúpali sa pod jasnými hviezdami.
Stretli sme sa ako dvadsaťjeden cudzích ľudí. Rozchádzali sa ako dlhoroční priatelia. Pôjdeme na pivo? Kedy? Desaťdenný spoločný pobyt sa skončil. A veľa vecí sa ním začalo...
Marie Stracenská
