Úplne vidím chlapíka, ako sedí na priedomí, pomaly si ušúľa cigaretu, vláčne zapáli a potom už len s pohľadom upreným do korún stromov oddychuje. Rozprávame sa o cene vecí. O starých, ale rozhodne nie zabudnutých. Pred chvíľou s kamaráti vrátili z prechádzky po dedine. Zašli do domov a pýtali sa miestnych, čo najstaršie majú doma a či by nám to na jeden deň nepožičali. A tvorí sa krásna zbierka.
Z prvého domu chalani doniesli obrúsok - prababka tej rodiny ho vyšívala svojmu prvému frajerovi. A asi mu ho potom už nedala. A majú aj hrebenárku - tiež vyšívaný kus plátna s kapsami, ktorý visel na stene a v jedenej polovici mali hrebene chlapi, v druhej ženy. Dvojica z ďalšieho domu získala asi štyridsaťročné rádio a pracku z nemeckého vojenského opaska. Ďalší pristavujú obrovský kus dreva s otvormi - bol to mlyn. Sem sa dávalo zrno, tu boli kamene, tieto otvory sú na upevnenie a týmto sa sypala múka. „Prestali ním mlieť po vojne. A domáci tak smutne hovorili, že potom sa všetko zmenilo. Ľudia sú leniví, múka sa dá ľahko kúpiť, tak už nemelú. A ani sa tu už nikde nepestuje pšenica. Tam, kde boli lúky, je les." Na kôpku pribúda kolovrátok - ešte aj s kúskom nespracovaného kúdoľa. „To určite musíme vrátiť. Starý pán sa rozospomínal na svoju ženu, už umrela. Že ona s tým priadla, robila špagáty, ale aj vlákna, z ktorých potom tkala." Vrátime. Aspoň bude možnosť sa ešte raz porozprávať. Vrátime aj ručne robené ozubené koleso, skoro storočnú drevenú veľkú misu, kde sa zarába ešte aj dnes cesto na halušky, aj kosu s už zahrdzaveným znakom CaK monarchie. Aké veci sa tu nájdu vo dvoroch! A vraj sa dnes veľa vyhadzuje... Posledné, čo sme objavili, je krásne jednoduchá česačka. Väčšina z nás netuší, na čo slúžila. Česali sa ňou ľanové vlákna, aby zmäkli. „Stará pani nám ju vytiahla spoza kurína. A keď nám ju dávala, bola veľmi milá. Začala hovoriť o tom, ako česali a potom priadli, kedysi dávno. To nikdy nebola prázdno doma, hovorila. Raz sme boli v tej chyži, druhý deň v inej. Vždy sa niečo dialo. To sme robili cirkusu, aj sa začervenala. Vidíte, a teraz som sama. Už ľudia nikam nechodia. Každý sedí doma pred televízorom. Je iný svet."
Pozerám na tie veci, ktoré sme objavili. Ľudia ich opatrujú desaťročia, storočie. Na každej jednej je vidno, že ju niekto ručne vyrobil, zárezy, stehy. A vidno na nich aj to, že ich niekto dlho používal. Okolo kôpky sa vznáša pekné svetlo. Hľadanie strateného času času, tak sme nazvali dnešné popoludnie. A ten čas je krásny, zaujímavý... neznámy. A aj nastavujúci zrkadlo - svetu, kde dnes veci fungujú už len tak dlho, ako majú napísanú trvanlivosť a životnosť, a kde nikoho ani nenapadne hľadať stopu po ľuďoch, ktorí ich vytvorili.
Tomáš Bartko