Utečenec

Autor: Outward Bound Slovensko | 9.8.2011 o 11:16 | Karma článku: 4,38 | Prečítané:  971x

Wahída som stretla v utečeneckom tábore. Bála som sa, keď som tam išla po prvý raz. Utečenecký tábor - už len tie slová mi pripomínali niečo z vojnových čias. Všetky tie povolenia a vysvetľovanie, čo k návšteve bolo treba pridali pocit, aký má novinár, keď ide na návštevu väzenia. Nevedela som, čo čakať.

Utečenecký tábor bola obyčajná bytovka. Pri nej sa na preliezačkách hrali deti a výskali z rýchlo sa točiaceho kolotoča. Na priedomí postávali snedí chlapi a fajčili. A veď to nie je také hrozné... O utečencoch sme mnoho nevedeli. Veľa sa toho o nich nepíše. Občas, že nejakého chytia na hraniciach. A vraj oni vravia, že utekajú pred politickou zvôľou. A v skutočnosti chcú len žiť v bohatšom svete. Preto od nás aj pri najbližšej príležitosti utekajú do iných, ešte bohatších krajín.

Aj preto, že utečencoch sa veľa nevie sme si vtedy počas vyše týždňového projektu povedali, že o nich skúsime svetu niečo povedať a ukázať. Dohodli sme sa, že v tábore budeme fotografovať. Tak, aby nebolo vidno tváre ľudí v ňom. Ruky, siluety, ich izby vyzdobené tými pár drobnosťami, ktoré si priniesli z domu. Skúsime zaznamenať ich príbehy. Fotky sme chceli nazväčšovať a vystaviť. Ukázať tábor priamo asi tridsiatke mladých a urobiť výstavu pre verejnosť - bolo vtedy to, na čo sme mali čas a peniaze.

No a pri návšteve tábora sme spoznali Wahída. Na rozdiel od ostatných mužov a žien nehľadel do zeme a nebočil od nás. Prihovoril sa a jeho slovenčina nebola zúfalá. Býval v tábore už tri roky a evidentne sa nechystal ujsť ďalej nemeckým smerom. Začal nám rozprávať príbeh svojej rodiny. Mal bratranca, politicky činného, v niektorej indonézskej krajine. Bratrancove problémy sa nabalili aj naňho. Po mesiacoch prenasledovania vyvrcholili prestrelkou. Pri nej mu zranili nohu, ukázal nám jazvy po guľkách. Za hranice ušiel len tak tak. Za cestu zaplatil všetky svoje peniaze. Nestihol sa predtým doma oženiť, nestiahol teda so sebou k svojim problémom ženu a deti. Teraz žije u nás, opakovane žiada o azyl. Rád by pracoval. Nedá sa, zatiaľ stále nemá povolenie. Pár peňazí dostávajú, nesťažuje sa. Hrozná je však tá nuda, deň za dňom bez cieľa. Má zdravé ruky a chuť. Občas sa pritrafí a niekto z dediny potrebuje pomoc. Ale nie je to často.

Počúvali sme Wahída a premýšľali. Príbeh si možno vymyslel. Jazva však bola skutočná. A nech je akokoľvek, naučiť sa po slovensky nie je jednoduché a aj chuť pracovať som v kontexte uverila. Mužov jemu podobných bola vtedy v tábore asi stovka. Žilo tam aj niekoľko desiatok rodín s deťmi. Všetci verili, že tu a možno ďalej im bude lepšie. Nájdu pokoj a nový domov.

Wahíd rozprával a ja som spomínala na príbehy Slovákov zo sedemdesiatych rokov. Tých, ktorí utekali za hranice do Rakúska a potom ešte ďalej. Nie je to dávno, čo aj naši ľudia utekali z domu a žiadali o pomoc. Chceli žiť slobodnejšie a lepšie. Ako dobre, že sme sa stali krajinou, v ktorej sa obrátilo garde.

Neviem, kde je Wahíd dnes. Ale bola som mu vtedy vďačná, že nám dal na dlho pocit spokojnosti - s miestom, kde žijeme.

 

Marie Stracenská

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?