Hra je vážna vec

Autor: Outward Bound Slovensko | 4.8.2011 o 10:52 | (upravené 4.8.2011 o 16:58) Karma článku: 5,10 | Prečítané:  1175x

Poradca predsedníčky vlády, občiansky aktivista, vášnivý ekológ. A učiteľ, vychovávateľ, inštruktor. Juraj Smatana si prešiel mnohým. Stretli sme sa po rokoch, aby sme hovorili o niečom, čo sa v súvislosti s ním často nespomína.

Pamätáš sa aké to bolo, keď si sa pred rokmi rozhodol, že chceš učiť?

- Prejavenie akéhosi základného talentu prišlo na letnom zväzarmovskom tábore pre mladých rádioamatérov, okolo roku 1985. Zistil som, že ma baví vymýšľať programy pre mladých, pri ich organizovaní nemusím používať nátlakové prostriedky a keď sa kurz vydarí, je to veľké zadosťučinenie. Dôležité boli aj dva roky na vojne: príležitosť pozorovať svojich rovesníkov aj seba samého v situáciách od úplnej „zobáckej" podriadenosti až po mazáctvo a supráctvo. Takýto psychologický tréning vám nedá žiadna škola. Potom prišla ponuka pracovať ako majster odborného výcviku mechanikov elektronických zariadení pre Považské strojárne. Za jednu z prvých výplat som sa vybral do Vsetína kúpiť si vibramy a v kníhkupectve mi padla do rúk kniha „Prázdniny se šlehačkou" (zborník aktivít Prázdninovej školy Lipnice). Tuším som vtedy kvôli nej aj zabudol vystúpiť z vlaku. V lete 1988 som sa prihlásil na tábor Stromu života v Čiernom Balogu a popri opravovaní železničky na vlastnej koži zažil prvé psychohry, „orvávačku", tvorivé aktivity... Ďalší rok už som bol inštruktorom. Do toho prišiel November 1989 a v 26 rokoch som sa prihlásil na vysokú školu, aby som mohol byť učiteľom a teda „prinútil môjho zamestnávateľa platiť ma za záchranu Zeme". Už v priebehu štúdia som začal učiť na čiastočný úväzok, šiel z jedného kurzu na druhý. Niekedy v tejto dobe vzniklo Štúdio Zážitku.

Čo si učil, aké predmety?

- Keďže som chcel učiť environmentalistiku, teda o problémoch vzťahu človeka a životného prostredia, vybral som si kombináciu dejepis - geografia. Študoval som súčasne na Prírodovedeckej a Filozofickej fakulte UK. Je to prienik spoločenských a prírodných vied, a doteraz ma tieto náuky neprestali baviť. Okrem toho som pár rokov zaskakoval na súkromnom gymnáziu experimentálny predmet Ľudské práva.

Aké to učiteľovanie bolo? Neviem si ťa predstaviť ako úplne klasického morózneho pedagóga.

- Obraz klasického morózneho pedagóga vychádza z herbartovskej pedagogiky strachu, ktorej sa výborne darilo v autoritárskej rakúsko-uhorskej ale aj komunistickej škole, a prežíva doteraz. Spomeňte si na scény z filmov „Škola základ života" alebo „Cesta do hlubin študákovy duše": Zazvoní na hodinu, učitelia   uchopia triedne knihy a učebné pomôcky a vypochodujú zo zborovne ako policajná jednotka, chystajúca sa potlačiť anarchistickú demonštráciu.

Takýto prístup k žiakom bytostne neznášam. Keby som ho znášal, tak rovno môžem ísť pracovať ako dozorca do Ilavy, a za podobnú prácu by som dostával niekoľkonásobný plat.

Človek sa stal človekom vďaka slobode, rozoznávaniu dobrého a zlého, a nie kvôli bezduchému drilu.

Už ako študent pedagogiky si sa teda dostal k učeniu zážitkom. Čím ťa presvedčila myšlienka zážitkového vzdelávania? Prečo sa ti zdalo dobré?

- Zážitkové vzdelávanie ma presvedčilo - ako inak - vlastným zážitkom. Je to základná, prvotná forma učenia. Stačí sledovať spontánnu hru detí, alebo hoci mačiatok. Aj vyššie rozumové operácie, akými sú analýza, generalizácia alebo hodnotenie, musia stáť na zažitej skúsenosti, inak len plávajú na vode.

Ako si spomínaš na jednu z organizácií, ktoré si pred takmer dvadsiatimi rokmi zakladal?

- Štúdio Zážitku, slovenská obdoba Prázdninovej školy Lipnice a partnera medzinárodnej organizácie Outward Bound bolo najmä dieťaťom Tamky Greksákovej. V mojom živote je to jedno z najdôležitejších období. Umožnilo mi meniť sa aj vo veku, kedy sa už väčšina ľudí považuje za hotové, ukončené osobnosti.

Spomínaš si na nejaké programy, ktoré si robil, nejaké skupiny ľudí? Prečo pre nich podľa teba tieto programy boli dobré?

- Autorsky som sa podieľal najmä na kurzoch AMOS pre začínajúcich pedagógov a na stredoškolských kurzoch GO! Popri množstve skvelých inštruktorov, z ktorých by si každý zaslúžil samostatnú spomienku, som najčastejšie tvoril tím s Miškou Bubelíniovou a Jankou a Daliborom Halíkovcami. Občas som si „vystrihol" nejaké tie vysoké laná alebo krupiéra v kasíne aj na firemných kurzoch. A samozrejme unikátne Leto na hran(i)e, Jano a Danka Spurní... to je kurz pre detské domovy a ďalší dôkaz, že zážitková pedagogika funguje v každom prostredí.

Programy zážitkového vzdelávania sa volajú aj kurzy - hoci sú dosť odlišné od napríklad kurzov cudzích jazykov, programovania alebo vyšívania. Čo sa na programoch (kurzoch), ktoré si robil, presne dialo?

- Toto je najťažšia otázka. Odjakživa bolo najväčším problémom nášho „marketingu", ako ľuďom, ktorí zatiaľ nezažili žiadny kurz, nejako naznačiť tú silu. Keď popíšete jednotlivú aktivitu, tak často zaznie, že niečo podobné robil vedúci na skautskom tábore, animátor na dovolenke alebo učiteľka náuky o spoločnosti.

Lenže štúdiozážitkový desaťdenný kurz vytváral povedzme šesťčlenný tím inštruktorov niekedy aj celý rok. Materiál sa navážal na nákladnom aute. Tím bol zložený z najrôznejších osobností - novinárov, podnikateľov, psychológov, lekárov, umelcov. Každý mal svoju rolu a srdcovú tému, kvôli ktorej bol ochotný pracovať aj zadarmo. Výsledkom bol precízny scenár, ktorý mal dramaturgickú klenbu, červenú niť, pointu, obsahoval osvedčené hity aj autorské experimenty.

Najsilnejšie momenty však boli tie, kedy „hra" (aktivita, program) začala žiť vlastným životom. Keď sa loď kurzu dostala na hlboké vody. Vtedy už nebol dôležitý ani minútový scenár, ani formálne rozdelenie na účastníkov a inštruktorov.

Dá sa táto forma vzdelávania považovať za formu, ktorá ľuďom niečo prináša?

- Zacitujem jednu pätnásťročnú účastníčku z kurzu GO!: „Za týždeň som tu zažila viac, ako doteraz za celý život." Alebo mladého učiteľa z kurzu Amos: „Z jedného víkendového stretnutia som nabral energiu na tri mesiace práce v škole."

Akí ľudia sa na kurzoch, ktoré si pamätáš, stretávali?

- Tí najcennejší. Ľudia, ktorí si uvedomili, že hra je vážna vec a dospievanie je práca na celý život. Vznikajú tam veľmi silné vzťahy. Keď si ma skontaktovala kvôli tomuto rozhovoru, stretli sme sa asi po 10 rokoch a akoby sme len pokračovali v prerušenej debate.

Ak by si ešte niekedy mal čas, vrátil by si sa k učeniu zážitkom?

- Nikdy som od tejto metódy ďaleko neodišiel, len ju uplatňujem v iných prostrediach. Ale veľmi rád by som sa raz podieľal na sade klasických štúdiozážitkových kurzov, určenej pre mladých ochrancov prírody a aktívnych občanov. 

 

S Jurajom Smatanom sa rozprávala Marie Stracenská

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?