Keď sa vo dverách internátnej izby zjavila Táňa a hovorila o nejakom tábore, počúvala som len na pol ucha. Bolo asi uprostred letného semestra a ona hovorila o niečo, čo bude v júli. Kdeže je teraz júl...
„Nechceš ísť skúsiť?“, spýtala sa. „A to tam budeme niečo opravovať a pracovať?“, opýtala som sa ja, pamätajúc na jej zážitky z táborov Stromu života. „Nie, tam sa budeš spoznávať. A uvidíš, bude to výborné. Ne-za-bud-nu-teľ-né.“
Na Táňu som vždy dala. A čo môžem stratiť, vravela som si. A nahlásila seba aj sestru.
Ten júlový deň sme nasadli do autobusu doma strašne skoro. Išli niekam a potom ešte niekam a zas s prestupom – do Banskej Štiavnice, kde niekde to malo byť, sme prišli trochu neskoro. Načo tak bazírujú na presnosti, keď tu máme byť desať dní, čudovala som sa. Veď je to koniec koncov dovolenka. Veľa nám o tom síce dopredu nepovedali, v listoch zdôrazňovali, že si máme vziať pekné oblečenie, ale aj také, čo sa môže zničiť, športové veci, hudobné nástroje a aspoň jeden pekný kostým...
V tých desiatich dňoch som spala asi päť hodín denne. Dlhšie by to bola strata času. Veľa sme behali. Veľa sa rozprávali. Veľa sa hrali, maľovali, spievali, spomínali, porovnávali svoje zážitky s tým, ako ich vidia ostatní. Stretla som skvelých ľudí, ako hosť k nám vtedy prišiel minister vnútra Ján Langoš. Naučila som sa softbal, spala pod širákom, hrali sme pre dedinu divadlo – a to sme sa dozvedeli ráno, že večer bude predstavenie. Prebehla som sa nadránom lesom. Kúpala sa každý deň v tajchu. A nakoniec, v posledný deň, som vyliezla 15 metrov po rebríku na strom. Zapla som si do úväzu karabínu, zatvoril oči a skočila. Ponad hladinu jazera ma dolu zviezla lanovka.Vždy som bola tá opatrnejšia. Nelákali ma adrenalínové dobrodružstvá a športy. Nezmenilo sa to ani po tom lete. Ale už viem, na čo si môžem trúfnuť.
Bola to dosť iná dovolenka, než všetky pred ňou a niektoré po nej. A zopakovala sa. Stala sa návykovou. Volá sa to zážitkové pobyty. Ťažko sa opisujú. Býva po nich všelijako. Všelijako pekne. A ostávajú po nich priatelia. Ľudia, ktorých za desať dní človek spozná viac, než iných za celé roky.
Mary Stracenská