Veškeré moje úsilie písať denník počas programu, sa skončilo fiaskom. Bolo toho veľa. Tak dobre, púšťam sa do písania doma, otváram worďácky dokument a dlho sa pozerám na zvislý blikajúci pásik. Prsty sú v strehu a čakajú na impulz z mozgu, ktorý im napovie, ktoré klávesy treba stlačiť. Neprichádza. Namiesto toho sa pásik rozmihotá a slzy sa mi tisnú do očí. Premietam si udalosti z predošlých dní a neľahké začiatky. pokračovanie článku
Dole som sa nadýchla. Teraz ma čaká dobrá polhodina šliapania v tristometrovom prevýšení. Jaskyňa je vysoko, treba si k nej dôjsť. Je to ako kráčať po schodoch. Dlho a strmo. Chvalabohu, že nefajčím. Už po chvíli fučím, snažím sa držať krok s ostatnými. Nejde to. Namakaní chlapi ma predbiehajú. Nevadí, aj tak sa hore počkáme. pokračovanie článku
So Zoltánom Demjánom som sa po prvý raz stretla pred šestnástimi rokmi. Tuším. Už je to dávno. Stál na začiatku organizácie, ktorá chcela mladým prinášať dobrodružstvo, nový pohľad na trávenie voľného času, iný spôsob spoznávania priateľov aj seba. Vtedy úspešný športovec a manažér mal v hlave veľa plánov a predstáv. Mnohé z nich v Štúdiu - a vôbec, v zážitkovom vzdelávaní - stále fungujú. Po rokoch som ho požiadala o rozhovor. Športovcom byť neprestal, ale medzičasom sa stal uznávaným lektorom. pokračovanie článku
Na hrane dreveného obloženia v maličkej nízkej kuchyni stojí jeden svätý obrázok vedľa druhého. Aspoň tridsať ich tu je, prekrývajú sa. Nad stolom pri stene sa skláňa bielovlasá kuchárka, nalieva štamperlíky. Zo sporáka vonia kapusta s hríbmi, ešte ju treba chvíľu variť. Teplo je - vonku 25 stupňov, tu určite vyše tridsať. Babička si utiera pot z čela a dvíha kalíštek. „Žeby nebl posľidňij!" Lahodné je, z Ukrajiny. Tá kuchynka je v dedinke Inovce, na slovensko - ukrajinskom pomedzí. Varili sme tu spolu s babičkami aj ich dcérami a nevestami. Pochúťky, ktoré keď človek ochutná, ťažko prestane jesť... pokračovanie článku
„A to také hrubé?" „Také, také, pravda. Také, jak kuchárky", smeje sa pani v zástere a utiera si do nej ruky od múky. Na peci sa pečie lokša, na tepši na stole čaká vykysnuté cesto. V kuchyni to krásne vonia. V inej sa k lokšiam robí pikantné údené, v ďalšej kapusta s hríbmi a iná pani chystá koláče s kozím syrom. Varili sme v Inovciach - malej dedinke kúsok od ukrajinských hraníc. Varí sa tam podobne ako v mnohých mestách a dedinkách na východnom Slovensku. S tetami sme strávili v ich kuchyniach krásnu a príjemnú polovicu dňa. Preto boli ich jedná pre nás výnimočné. Berte tieto recepty na špeciality z kraja pod Inovcami, ktoré si gazdiné odovzdávajú už veľa generácií, ako takú východoslovenskú kuchárku. Nie náhodou sa mäso medzi surovinami objaví len zriedkavo... Dnes diel prvý - múčne jedlá. pokračovanie článku
Prečo robíš túto prácu - pýtajú sa ma občas. Ale to nie je práca, žiada sa mi vždy odpovedať. Teda, asi to práca aj je, ale nedostávame za ňu peniaze. Ale s kým to robíme, je dobrá otázka. pokračovanie článku
Fotíme všetci. Lepšie, horšie, na farbu aj v čiernobielych odtieňoch. Portréty, krajinky, hru svetla, makro krásy. Veľa vecí tu už bolo. Ako to urobiť inak? Napríklad... pozrieť sa na to z iného uhla? Z inej strany? Trochu sa pritom pohýbať? Skúsiť to... zhora? Nech sa páči. Príbeh Rybára a Morskej panny... pokračovanie článku
Za nechtami čierno, už tretí deň. Nejde to umyť ani vyškrabať, to mám za to, že chcem všetko skúsiť... Bazový likér. Bazovica. Kríkov okolo bolo dosť, baza ešte nie vysušená. Výzva. pokračovanie článku
Cez celé čelo mám škrabanec, menší na ľavom líci. (Potme v lese človek veľmi nevidí.) Za nechtami špinu, ktorá sa nezmyje ešte pár dní. (Ale bazový likér, ktorý ju zavinil, bol skvelý!) Na lýtku veľkú odreninu, modriny neporátam. (Skaly, kurník, v zatopenom lome ich je celá kopa.) V palci na ruke trochu hnisá šípkový tŕň. (Trnkám okolo som sa vyhla, aj hlohu, šípky som v tom behu neminula.) Pripálené ramená už nebolia, ale začali sa lúpať. (Malo mi napadnúť, že kým si postavíme plavidlo, chvíľu to potrvá...) pokračovanie článku
Tak sme teda vyčistili zatopený lom. Všetko na ňom je krásne - vápencové strmé skaly, tyrkysová čistučká voda, tieniace kríky okolo aj lúka nad ním. Len ten strašný neporiadok... osem plastových vriec sme odvozili, s otázkou - ako dlho to vydrží upratané? A ako to, že domácim je to jedno? To čistenie bolo natoľko odporné a nepríjemné, že sme o tom napísali. (http://studiozazitku.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=274120&bk=29309) pokračovanie článku
V ruke si otáčam zvláštnu kovovú vec. Má možno sto rokov. Dva kúsky kovu, ktorý tvoria valček. Pántik zospodu polvalčeky otvára. Slúžilo to na šúľanie cigariet. Ivan vyťahuje príslušenstvo, ktoré k nim patrí - paličku na štuchanie a špičku – asi z parožia, krásne zdobenú striebrom. Nádherné vecičky. pokračovanie článku
Je jeden taký lom. Krásny, vápencový. Kúsok od ukrajinskej hranice. Pred pätnástimi rokmi tu skončili ťažbu - na veľký žiaľ miestnych chlapov, ktorí prišli o robotu. Ale k radosti miestnej omladiny. Zoširoka zďaleka sem chodia. Pod lomom stoja autá so značkami MI SO, ale aj KE a PP. pokračovanie článku
Tá je úžasná, tá je strašná, rada by som ju spoznala, musí byť namyslená, ktovie ako vyzerá nenamaľovaná, ktovie, čo má naozaj rada a čo sa len tvári... Už sa vám stalo, že sa o niekom takto rozprávalo, a vy ste sa len usmievali - chceli by ste vedieť, ja viem. Známy človek, ktorý nebol taký známy vždy. Spoznali ste ho veľmi dávno, keď bol ešte len jedným z veľkej skupiny. Šťúplym dievčaťom, s výrazným vystupovaním a nepriestrelnou úprimnosťou, ale aj so slabými chvíľkami. Takto som pred dlhým časom spoznala Adelu Banášovú. Ako začínajúcu moderátorku v ešte nie primetimovej časti vysielania, zbierajúcu skúsenosti, rozhliadajúcu sa po svete. Stretli sme sa na jednej z akcií, ktoré Štúdio zážitku robí pre mladých. Na pobyte, ktorý by sa dal pripodobniť táboru pre dospelých. Na dovolenke plnej hier, pohybu, rozprávania. Odvtedy väčšinou z diaľky sledujem, ako sa má a čo sa okolo nej deje. Vždy, keď sa stretneme potvrdím si - nezmenila sa. Je rovnako úprimná, krehká, silná, dôvtipná, veľkorysá, odhodlaná, veselá... ako vtedy. A teraz, po tých rokoch, som sa po prvý raz rozhodla zistiť, ako na to leto spomína. pokračovanie článku
Wahída som stretla v utečeneckom tábore. Bála som sa, keď som tam išla po prvý raz. Utečenecký tábor - už len tie slová mi pripomínali niečo z vojnových čias. Všetky tie povolenia a vysvetľovanie, čo k návšteve bolo treba pridali pocit, aký má novinár, keď ide na návštevu väzenia. Nevedela som, čo čakať. pokračovanie článku
Poradca predsedníčky vlády, občiansky aktivista, vášnivý ekológ. A učiteľ, vychovávateľ, inštruktor. Juraj Smatana si prešiel mnohým. Stretli sme sa po rokoch, aby sme hovorili o niečom, čo sa v súvislosti s ním často nespomína. pokračovanie článku
Napíšte si meno a vhoďte ho do klobúka..... Inštrukcia bola jasne zadaná, človeku však v hlave prirodzene prebleskne, na čo? Prečo? Čo sa bude diať? Opäť ďalšia neznáma. Už sme si však na to aj trošku zvykli, veď sme na extrahodinách. Tak máme aj extra prístup, a potom, ono sa to aj tak skôr či neskôr vyjasní. A tak aj bolo. pokračovanie článku
„Čo si ty to za človeka? " „ Kedy zajtra vstávame?" Otázky, ktoré nám možno dodnes znejú v ušiach. Ešte večer pri rúbaní dreva si z toho uťahujeme. To ešte nevieme, čo to na nás chystajú. pokračovanie článku
Úprimne, žiadny veľký milovník prírody som nikdy nebola. Hmyz, kam len oko dovidí a ucho dopočuje, furt nejaká tá tráva, čo dráždi moje alergické členky, blato, a žiadne umelé osvetlenie. Ani v noci. No fuj. Dodnes preto nechápem, ako som sa tam ocitla. V noci, v lese, s princeznou na pleciach. pokračovanie článku
Tmolíme sa po vonku a robíme skupinovú fotku. Zapraská dedinský rozhlas a zaznieva ľudová pieseň. Stíchneme a počúvame hlásenie rozhlasu: „Milí občania, pozývame vás na divadelné predstavenie „Čo by bolo keby", tvorivé prepracovanie klasickej rozprávky v podaní amatérskej skupiny Tvornádo. Dnes večer o šiestej v divadle Pôtoň. Vstupné je voľné. Opakovanie oznamu.." Nasleduje neveriacke krútenie hlavou a niektorí sa za ňu i chytajú. Pohľad na seba a na hodinky. Tvornádo, to sme my. Žiadni herci ani režiséri, len pár mladých, ktorí spolu prišli stráviť predĺžený víkend. Za niečo vyše šesť hodín máme vystúpiť na javisko. V očiach horí plameň tvorivosti. pokračovanie článku
Povedali nám - zoberte si veci na pár hodín. Vonku bolo krásne, veľa sme toho nepotrebovali. Keď sme zašli za Štiavnicu, vytiahli zoznam. „Júlia pôjde so Štěpánom. Katka s Janom. Alex s Martinom. Mary s Ivanom..." ďalej som už nepočúvala. Kam? „Týmto smerom. Kam chcete. Stretneme sa zajtra o tomto čase na tomto mieste. Dávajte na seba pozor! Ahojte!" Ivana som poznala tak, ako hocikoho iného z tých asi tridsiatich ľudí, s ktorými sme už týždeň spolu trávili čas. Nijako výnimočne, zdal sa v pohode. pokračovanie článku
Sedíme pri veľkom stole, každá v prstoch žmochlí svoj malý kúsok tvarovacej hmoty. Odkukávame, ako ich ostatné skladajú do vrstiev, valcujú a potom krájajú. S fimom som predtým nerobila. pokračovanie článku
Ráno sme si rozdali plastové vrecia a rukavice. Dnes to bude o smetiach. Konkrétne o smetiach vo Varíne. Nevideli sme tu nádoby na triedený odpad. Trávime tu nad dedinou príjemný týždeň, chceme si nielen užívať, ale po sebe aj niečo nechať. Taktika je - podeliť si domy, aby sme do rovnakých nechodili viacerí. Máme dve hodiny, cieľa - vytriediť čo najviac odpadkov. pokračovanie článku
Keď je niečo zadarmo, je to podozrivé. Keď je niečo zadarmo pre niekoho, iný na to doplatí. Keď je niečo zadarmo, nakoniec nás to stojí poriadne veľa. pokračovanie článku
Vždy som bola tá opatrnejšia. Odkedy som si po prvý raz vytkla členok v siedmich rokoch a potom ešte veľakrát, naučila som sa, že našľapovať treba opatrne. Svinsky to bolelo. A každé ďalšie zvrtnutie sa prihodilo ľahšie. Au. Tak som vždy bežala len tak opatrne. A zásadne som odnikiaľ neskákala. Pri dlhšej chôdzi vždy pružné ponožky. A vôbec, pohyb mi vždy prišiel menej podstatný ako knihy. pokračovanie článku
Štúdio zážitku – Outward Bound Slovensko vzniklo v roku 1993. Čerpá z medzinárodného know-how organizácie Outward Bound, ako aj zo skúseností bývalej československej Prázdninovej školy Lipnice. Poslaním organizácie je prostredníctvom zážitkového učenia stimulovať všestranný rozvoj osobnosti a napomáhať v skvalitňovaní spolupráce medzi ľuďmi.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
